Náš šéf Maroš ide naprieč Slovenskom.Štart:Duklianský priesmyk 31.8.2015.Cieľ:Devín 1.10.2015(Na cestách 4)

Oj zabáva, zabáva až do rána…  Zuzka blúzka, už 5 dní mi iné ani po rozume nechodí… Furt dokola si to spievam, hrôza, dokonca aj zver tou pesničkou plaším. Týmto pozdravujem skupinu Kandráčovci. V pondelok neprší, za Skleneného nastupujem hneď skoro zrána, čaká ma riadna štreka, chcel by som to potiahnuť až do Fačkovského sedla a to je skoro 12 hodín čistého šliapania.

4

No povedzte, nie je to krásny výhľad z Vápeča

Od rána na mňa vykukne slniečko,  ktoré ma sprevádza skoro celý deň, len občas prebehne pár mrakov, ale sa celkom ochladilo. Cesta ubieha, len ma trošku rozčuľujú časy na smerovníkoch, absolútne nesedia,  nezhodujú sa s mapou a ani so skutočnosťou. Na  Žiaroch je na smerovníku  čas do Fačkovského sedla 6.35 hod, na mape a aj v skutočnosti o hodinu a pol viac. Celkom „maličký“ rozdiel. 😉 To ani bez batoha sa nedá o toľko skrátiť. Dokonca na Chrenovskych lazoch sú smerovníky otočené opačne. Trošku zvláštne. Tesne po 19-tej dorazím do Fačkovského sedla. Už riadne 2 hodiny ma sprevádza neskutočné ručanie jeleňa. Keď pod lesom zbadám 8 jeleníc, tak už mi je jasné o čo ide. Môže si dnes vyberať, paroháčisko jeden! 😉  

5

Niekto to nedovolí značky ani v lese a niekto sám z vlastnej iniciatívy vytvorí takéto krásne

Nocľah zajednávam v krásnom novom salaši Kľak. Žiaľ, lacnejšiu hotelovú časť majú zatvorenú, k dispozícii sú len apartmány na salaši za 130 €. Čože? To teda nie!  Našťastie to celé do rúk zoberú 2 kuchári, volajú šéfovi a dojednáme cenu 20 €. To beriem!  Apartmán je čistý prepych, fakt nádhera, až sa tam cítim nesvoj, ušmudlaný, zablatený, prepotený. Len sa tak rochním. Ranné nastúpanie mi dáva zabrať, cez zjazdovku na Homôlku je to riadny kopčisko. Celý deň ma sprevádza slniečko a jelene. Stretávam ich počas dňa 9, len tak prebehujú predo mnou. Ruja je v plnom prúde, tak sa predvádzajú. Prechádzam doteraz asi najhoršie označeným úsekom,  pri Pričnom vyjdem von z lesa, na velikánsku lúku a značky nikde. Hľadám, no nenachádzam. Možností je more. Tak to seknem len tak podľa uváženia, podľa intuície kadiaľ by asi mohla ísť. Našťastie moja intuícia ma ešte nikdy nesklamala,  ani tento raz nie. Po nastúpani kopca značku nachádzam, síce najmenej 100 ročnú, ale dôležité je, že chodník tadiaľ vedie.  Páni značkári, tento úsek si teda za klobúk naozaj nedáte!  Som v Čičmanoch, kvári ma hlad, chystám sa zastaviť najesť v penzióne Javorina. Tesne pred nosom mi pred reštauráciou zastavuje autobus plný rakúskych dôchodcov. Stihnú skôr vystúpiť ako ja prísť.. Aby to porantalo! 😉 Nemám čas toľko čakať na jedlo, lež obslúžia všetkých dôchodcov. Tak ani nezastavujem, idem ďalej, veď si dám tyčinku a hádam sa nájde aj kúštiček čokoládky ;-). Miesto dobrého jedla si dám dobrý výstup na Strážov. Podvečer som v Zliechove, aj by som prešiel o kus ďalej, ale nechcem riskovať, je tu známa kauza nového vlastníka lesov, ktorý vyrúbal všetky stromy, na ktorých boli značky… Do JEHO lesa je zakázaný vstup, predsa do JEHO lesa mu nebude kdekto chodiť!  Neskutočné!  Toľko arogancie, že je človeku až z toho zle.. A pritom je to medzinárodný chodník E8.  No čo už, aj hlúposť je dar boží. Ale ak tadiaľ pôjdete, nebojte sa domácich pýtať,  vedia o kauze všetci a tiež len krútia hlavami. Poradia Vám kadiaľ treba ísť, kde sa napojiť, lebo trasa je už aj preznačkovaná, len v dedine neviete kam sa vybrať, vedie úplne inam a na starý chodník sa napojí až pred Hornou Porubou, konkrétne pred kopcom Vapeč. Nová trasa nie je ešte zakreslená v mapách, tak dávam veľkého bacha kde je značenie, aby som sa nezamotal, no našťastie je veľmi pekne značená, zvládam to v pohodičke. Pochvala, pán značkár!  Na Vapeči sa kochám krásnymi výhľadmi, toto je to, čo zbožňujem!  Krásne zelené pasienky, popretkávané stromami a skalami a nie len chladné kamenie.

6

Aj takéto „hefty“ stretávam po ceste. Svine asi vedia čítať, plot stále stojí

Je streda a na cestu mi svieti slniečko,  čo dodáva na pohode. Práve dozreli drienky, je ich plno, tak mám spestrenie jedálnička . Áno, tie z ktorých sa robí Schusterova drienkovica, sú to také malé červené plody, podobné šípkam a možno trošku aj čerešniam, tiež majú kôstku, len sú viac oválne a chutia ako…ako.. Čo ja viem ako?  No ako drienky. Trošku kyslasto, keď sú nezrelé a sladúčko keď sú zrelé. Dorážam do Trenčianskych Teplíc, z lesa vychádzam pri Baračke. Rozmýšľam, či nezbehnem zaklopať na dvierka Vladovi M., či by ma neprichýlil vo svojej skromnej vilôčke ;-). A nenalial za jeden v jeho nezabudnuteľnej štýlovej baranici ;-). No ale nechajme už Vlada M. užívať si zaslúženého dôchodku ;-). Nocujem v dome speváckeho zboru slovenských učiteľov. Vedeli ste, že aj také niečo existuje?  No ja teda nie. Komplex voňajúci echt socializmom, ale keď ste unavený nič neprekáža. Ešte k tým mojim „úžasným“ chutiam.  Ako som prechádzal cez kúpeľný park, popri reštauráciách, dostal som nehoráznu chuť na pivo. Pivo som pil naposledy v Rokycanoch na vojne a to je 24 rokov.. Teraz som si normálne kúpil veľké pivo a celé ho vydrúzgal..  Ako veľký chlap ;-). Nechápem sa… Na ďalší deň zbehnem z Teplíc do Trenčína, v Maxe dokúpim na ďalšiu cestu jedlo, hrozno, banány a samozrejme aj nejakú tú čokoládku ;-). Nejako čudne sa na mňa ľudia pozerajú a bočia odo mňa, Že by? Nieeee, určite nesmrdím, veď som sa pral toť nedávno, pred 11 dňami v Telgárte ;-).  Z Trenčína mám namierené do Soblahova, k priateľovi Marošovi, kde mám ďalšie vysunuté stanovisko. Som tam skoro, hneď všetko vyhadzujem z batoha a Zuzka, Marošova manželka,  mi moje smraďochy dáva prať, aby do rána uschli. Po parádnom jedle, večer trošku podebatujeme,  ukazujem na mape Barborke, usmiatemu slniečku tých dvoch, kadiaľ som doposiaľ prešiel a čo ma ešte čaká. Zuzka + Barborka + Maroš ďakujem vám veľmi pekne, bolo mi s vami veeľmi fajn, tak rodinkovo. V piatok už o 6.40  šliapem cez Trenčín, smer biele Karpaty, kde trasa prechádza kúsok na Moravu. Trielim si to do dedinky Strání, kde chcem prenocovať. Už od obeda, od Machnáča husto prší. Napriek tomu sa mi ide parádne…až neskutočne.  Robím si žarty,  posielam Marošovi SMS, že čo dala Zuzka do toho včerajšieho mäsa, či nejakú marišku, alebo čo, keď mi to tak šlape. Bolo na ňom niečo také zelené. Odpísal mi, že nie, že to zelené bola pleseň, že jej bolo ľúto to staré mäso vyhodiť.. No veď kamarát ;-).

7

čerstvé vajíčka? Nie je problém, zavolajte si. Kúsok za Trenčínom, ako som prešiel diaľnicu.

V sobotu ráno štartujem na mieste, kde som zbiehal dole do dediny. Husto prší a ja mám namierené ešte na „Bakonovu“ 😉  Veľkú Javorinu. Počasie je naozaj škaredé, ale mne sa opäť ide super, je to taký zvláštny deň, taká totálna očista. Prší, občas aj leje a ja si vykračujem sám lesom a je mi fajn.  Ako keby som bol niekde „inde“.  Nevnímam nič, len malý senzor sleduje značku. Neviem, hm..  Fakt zvláštny deň. Jediné čo ma trošku mrzí,  je že na vrchole Veľkej Javoriny nie je nič vidieť. Keď je pekné počasie, tak tam je krásne. Na Holubyho chate si dávam divinový gulášik, trošku obschnem a pokračujem na Myjavu, kde dnes zakempujem. Keďže Myjavčania práve vyhrali vo futbale u susedov v Senici, je v meste veselo,  hukotu je až do rána. Nedeľa je hneď od rána slnečná, šliapem pomaličky, viac sa venujem odpisovaniu na SMS a MMS. Doma u rodičov v Jaslovských Bohuniciach, máme totižto hody. Sme veľmi súdržná rodinka a ja budem dnes chýbať. Maminke bude trošku smutno, ale určite to zvládnu, už si zvykli že som troška „iný“.  Brat Staník ma od rána dráždi MMS-kami rezňov s krátkym a výstižným textom: „Mňam“.. Na obed sa k nemu podobnou MMS-kou pridáva kamoška Máňa. A ja mám na obed 2 hrušky ukradnuté  po ceste v nejakej záhradke;-) a 2 jabĺčka. No nezabili by ste ich? .. Nie je nad to, mať takého „parádneho“ brata a takú „super“ kamarátku ;-).  Na obed zo Štefánikovej mohyly na Bradle im domov zavolám, aby vedeli, že ma majú ;-).  Prichádzam na Dobrú Vodu, zaujímavosťou tu je, že značka vedie priamo cez cintorín. Niekde  to nejde ani cez les, tu sa dá aj cez cintorín. Zakempujem v penzióne Skalka, kde ma príjemná domáca pani ubytuje, keďže som tam sám,  tak nevaria. Domáca sa však veľmi ochotne so mnou podelí o parádny nedeľný obed. Vy tam v Jaslovciach, nebudete len vy hodovať !!!  Ozaj, aj som zabudol, moje vibramky, úžasné Asolá mi to nehorázne sušenie odpustili, už sú znova pohodlné ako predtým. Ide sa mi ako v bavlnke :-).  Pokračovanie v stredu…..

Náš šéf Maroš ide naprieč Slovenskom.Štart:Duklianský priesmyk 31.8.2015.Cieľ:Devín 1.10.2015(Na cestách 3)

Tatry, Tatry… Nie ste môj hrnček kávy.. Že by preto, že neľúbim kávu? No neviem. V každom prípade Tatry sú pre mňa také studené, taký holý studený kameň a ja mám radšej zeleň. V nedeľu vyrážam z Telgártu až pred obedom, mám namierené do útulne Andrejcová a to nie je tak ďaleko. Výstup na Kráľovu Hoľu dáva zabrať, je to zatiaľ najväčšie prevýšenie čo som absolvoval. Edko, ešte si si to nerozmyslel s tým výstupom na bicykloch na kráľovku? Je to svinsky kopec.. 
8

Útulňa Ďurková fotená z 10 m

Po dlhej dobe neprší, svieti slniečko a aj výhľady na kraľovke sú celkom fajn. No nezdržujem sa však dlho, frčím radšej na Andrejcovú, nech som skôr tam. Dorazím parádne, už je v útulni dosť ľudí, čo je pre mňa prekvapujúce,  keďže doteraz som nestretol žiadneho turistu. Vážne!  Celý východ, celých 12 dní som nestretol žiadneho turistu, vôbec žiadneho. Až teraz prvých pod kráľovkou. Chatárka, príjemná mladá baba,  práve dovarila šošovicovú polievku, mňam, chutila mi. Dávam sa do reči s dvomi mladými Martinčanmi, debatujeme dlho, vypytujú sa ma ako sa stravujem pri tak náročnej ceste, ako dopĺňam vitamíny, či používam energetický gél, alebo chia semienka. Či viac bielkovín ako sacharidov. Odpovedám, že jednoznačne viac bielkovín, že na chia semienkach frčím už od začiatku a gél len občas a aby som nedostal kŕče, tak pijem šumivý acidofit od Kompavy. Večer ma chalani pozvú hrať karty, prehrávam aj gate, to bude šťastia v láske…

9

Takto mi to Tatry spočítali. Za mnou najvyšší bod na trase. Ďumbier. Úžasný výhľad, že?

V pondelok ráno sa s chalanmi a s chatárkou rozlúčim a za úplnej hmly, valím na Čertovicu. Typické Tatry,  7 krát nastúpate veľké výškové metre,  8 krát vyklesáte veľké výškové metre. Hore dole a stále dokola. Počasie je celý deň otrasné.  Viditeľnosť tak do 20 m vietor, zamračené a ku koncu dňa prší. Keď už sa do tatier občas vyberiem, tak je to pre výhľady do dolín. Dnes neviem, ani kde je dolina.. Akurát čo je potešiteľné z tohoto dňa, je obrovské množstvo brusníc a čučoriedok.  Normálne sa im nedá odolať, len sa tak pasiem.  A potom,  že dorazím na Čertovicu, na chatu pod sedlom až večer. Príjemní manželia mi pripravia večeru, podebatujeme a o 21.00 som už v postieľke. Ráno už o 7.30 nastúpavam výšku,  smer Štefánikova chata, Ďumbier, Chopok do útulne pod sedlom Ďurková. V noci sa na čertovici čerti ženili, ráno je zamračené a úplná hmla, viditeľnosť tak ako deň predtým. Po štefaničku aj napriek tomu, sa to ešte dá,  ale potom to príde. Spustí sa taký vietor, že sa mám problém udržať na chodníku,  takéto počasie si hádam ani ešte v horách nepamätám, víchrica, úplná hmla a občasný dážď. Najhoršie je to pri výstupe na Chabenec, hrúza,  stupák ako hrom,  vetrisko,  prší. V Ďurkovej sa rozmrazujem hádam aj 40 min normálne zvažujem, že si dám frťana. Nedal som si 😉 V útulni ma prekvapuje veľké množstvo ľudí, dám si polievku, podebatujem s príjemným pánom z Olomouca,  z ktorým ideme  od Telgártu tú istú trasu, ale každý zvlášť a ktorého som zaregistroval na Andrejcovej. Neskôr ešte pár slov s dvomi ukecanými východňármi,  riadni experti, a pod ho do „duchien“. Žiaľ, ráno sa počasie vôbec nezlepšilo,  ako som predpokladal,  ba naopak,  vietor ešte zosilnel,   pán z Olomouca to balí, ide domov, príde radšej keď bude lepšie počasie, ani sa nečudujem. Ledva sa držím na chodníku, bojujem o každý jeden krok. Vidím ukrutný boj vtáka s počasím. Normálne to nedokáže umávať s krídlami, takmer je na mieste a po chvíľke padá k zemi. Skúša znovu a znovu to isté.  Toto som ešte na vlastné oči  nevidel. Dnes je naozaj nedobrý deň, dochádzajú sily a nie len tie fyzické.. Morálka na bode mrazu. To nevľúdno na mňa tak nejako doľahlo .. Našťastie dostávam povzbudzujúcu sms od priateľa. Maroš, prišla práve včas! Ďakujem. Tak Tatry mi tie neuvážené slová, že ich nemám rád,  spočítali aj s úrokom. Chýbalo mi trošku viac pokory, tak mi treba. Ak motorky boli peklo, tak toto bolo peklo na druhú… Podvečer unavený dorazím na Donovaly, kde ma už čaká môj priateľ Edko,  ktorý mi zo základného tábora Sliač prinesie doplnenie zásob.  Chia semienka, banány a hlavne rezne!  Mám na ne takú neskutočnú chuť už hádam aj 6 dní ;-). Dlho debatujeme. Som naozaj nesmierne rád, že si prišiel Edko, veľmi si ma potešil a dodal novú energiu . Veľmi ďakujem, za všetko.  Noc trávim v penzióne Dami Sport,  príjemné miestečko z parádnou obsluhou v reštaurácii. Keďže raňajky podávajú až od 8.30, a to ja už chcem byť na ceste na kopec Zvolen nad Donovalmi, tak mi pani kuchárka spraví balíček,  pripadám si ako na vojne, suché raňajky :-). Štvrtok mám hneď z rána rozcvičku, na Zvolen je to riadny fučák. Je pod mrakom,  ale hlavne už tak nefúka.  Dokonca po obede vykukne troška aj slniečko. Som v obľúbenej  Veľkej Fatre a mám namierené na Kráľovu studňu.

10

Takýto pekný výhľad bol ešte z Kráľovej hole

Tak ako začínam deň,  tak aj končím.  Z rybovského sedla na krížnu je to velikánske prevýšenie, odfukujem, ale zdolávam. Piatok ráno sa budím do krásneho slnečného dňa,  ktoré mi svieti po celý deň. Hneď je krajší deň. Vstúpil som do Kremnických vrchov. Terén ako obvykle, hore -dole. V Kordickom sedle rozmýšľam, že pôjdem do Kordikov pozrieť kamoša Mila, ale keď to tak dnes šliape, tak si len vymeníme pár sms a cez Skalku mašírujem do Krahúl. Z Vyhnátovej zamávam dolu do Banskej Bystrice, do Majosportu – „Bea ahojte“ ;-). Je podvečer a ja rozmýšľam kde hlávku skloniť. V Krahuliach sa ubytujem v súkromí u Kordy v dolnej časti dediny.  Privíta ma veľmi príjemný pán v rokoch. Čo SNP-čku?  Hej, je to na mne až tak vidieť?  Či skôr asi cítiť? 🙂 Dá sa tu niekde najesť? Žiaľ teraz už nie, je neskoro a je mimo sezóny. Ale niečo vymyslíme. O chvíľočku mám na stole hrnček parádneho domáceho gulášu. Mňam. Nocľah je veľmi príjemný,  je to tu útulné, také domácke.  Žiaľ, slniečko mi dlho nevydrží,  už v noci prší a pokračuje to aj v sobotu ráno. Prechádzam okolo kremnických baní po ceste,  keď tu naraz oproti mne auto z nápisom nórska móda. To predsa nemôže byť nik iný len náš dodávateľ Bohuš Mičiaň, mávam mu,  zbadá že som to ja,  otáča sa, chvíľku debatujeme, popraje mi veľa úspechov ešte do ďalšej cesty a ja idem smer Kunešov. Náhodné stretnutia bývajú vždy príjemne. Počasie mi kazí trošku plán, chcel som to doraziť na Hadvigu a tam prespať niekde vonku. No za takého dažďa sa mi do toho moc nechce.  Mením plán, schádzam dole do dedinky Sklené. Nachádzam ubytovanie, hneď vedľa krčmy. Dokonca tam aj varia, čo je na takú malú dedinku paráda. Síce len pizzu a sacharidy nie sú zrovna to, čo moje telo potrebuje .

11

Vynovená útulňa Andrejcová

Ale.. Čo sa týka môjho stravovania,  naozaj sa snažím telu dopĺňať hlavne bielkoviny, aby som mal viac síl,  energie,  aby som nebol ťažký, malátny, nafúknutý..  Na toto by mi môj otec povedal: Zase mudruješ? Telu máš dať čo si pýta. Hm… Starý sedliacky rozum. A ja ako dobrý synáčik, predsa musím poslúchať :-). Zládujem celú pizzu a ešte k tomu mi domáca pani prinesie 2 ks jablkovej štrúdle. No odmietnite :-). Po bielkovine ani smrad..Ešte kúštiček k tomu stravovaniu. Je zaujímavé, čo všetko sa deje počas nadštandardného výkonu s ľudským telom. Neustále mi po mysli chodia také jedlá, čo nejem vôbec, alebo minimálne. V Kysaku si v obchode kupujem luncheon, ten som nepamätám kedy jedol naposledy,  roky rokúce nie… Keď si pozriem zloženie,  je mi špatne ešte som ho ani nezačal jesť. .  Po poctivom mäse ani stopa.. Ale ako mi chutí!!!  Ako najúžasnejší argentínsky steak. Síce dlho sa u mňa nezdrží, ale to už je námet na inú tému ;-). A ešte čo mi priam neuveriteľne telo pýta,  je čokoláda. Ja a čokoláda!!  Zjem tak 3 kocky za rok. Teraz?  Furt!  Normálne sa stane zo mňa čokoholik. Keď si mi Mirka opisovala tú slasť na jazyku,  neveril som,  teraz už viem o čom je reč ;-).  Len dúfam, že sa zo mňa nestane taký čoko závislák ako ty ;-). Inak ďakujem za sms, potešila. 2685! V noci len tak tečú prúdy vody z nebies. Ak to chcem dať v nedeľu do Fačkovského sedla, musím štartovať veľmi skoro a o 6.30 byť už na kopci. A to chcem,  nechce sa mi v takom počasí nocovať vonku. Ráno však leja pokračuje, chvíľku čakám či to neprestane,  neprestáva… Do takého dažďa so mi teda ani náhodou nechce. Prestáva to o 8.30 a to už je jasné,  že to do Fačkovského sedla nestíham. Tak si dávam nečakané voľno. V nedeľu do 11 je v dedinke otvorený obchod,  ktorý je oproti môjho nocľahu. Hneď ako prestáva pršať nastáva zhon. Hádam celá dedina nakupuje. V dedine je veľa nezamestnaných, ale aj veľa alkoholikov, veď to poznáte, nie sú peniaze na nič, ale na alkohol sú. Pri obchode sa o chvíľku vytvorí hlúčik takýchto a chlastajú až do 14-tej. No prosto pravá dedinská idylka ;-).  Pokračovanie opäť o pár dní…..

Náš šéf Maroš ide naprieč Slovenskom.Štart:Duklianský priesmyk 31.8.2015.Cieľ:Devín 1.10.2015(Na cestách 2)

pivo

Ach tá šesťdňová.. V pondelok po parádnych raňajkách, ktoré mi pripravil v Kysaku správca v detskom tábore naberám smer Košice. Skoro celý deň prší a hlavne večer ešte viac. Usudzujem, že spanie vonku by asi nebol dobrý nápad, tak prichádzam do rekreačnej časti Košíc Bankov, kde je možnosť sa ubytovať v penzióne, ktorý SNP-čkári aj často využívajú. Verím, že sa to aj mne bez problémov podarí. No žiaľ, neviem o tom že v Košiciach je zrovna medzinárodná motokrosová súťaž 6-dňová. Všetko úplne obsadené. Je už tma, prší viac a viac a začína byť chladno. Rozmýšľam ako ďalej. Našťastie mám v Šemši neďaleko Košíc priateľov Katku a Janka. Zrovna chvíľu predtým som im poslal pozdravnú SMS, že idem blízko nich. O 40 min.sú po mňa a o ďalších 40 min. už ležím v horúcom kúpeli. Nechcel som ich síce otravovať, ale dúfam, že mi to odpustia. Utorok som sa nakoniec rozhodol ostať u nich. Pokosili sme trávu, niečo málo porobili a podvečer sme boli púšťať šarkana. Jankovi sa to podarilo, vzlietol mu až hádam do nebies. Paráda. Katka + Janko ďakujem za úžasnú starostlivosť!

motocross

V stredu ráno o 7:00 som už na trati v Bankove, kde som v pondelok večer skončil. S úsmevom na tvári, nič netušiac, čo ma v ten deň čaká, naberám smer Jahodná, potom chata Lajoška, Kloptaň. Na Jahodnej ma prekvapuje všade veľké množstvo motoriek, ľudí a obrovský rev motorov. Je tam zrovna štart jednej z etáp 6-dňovej. Vravím si: Rýchlo odtiaľto preč hore do hôr od toho hluku. Značka pretína cestu kde motorkári štartujú, musím rýchlo prebehnúť, aby ma nejaký šialenec nezrazil. Po pár nastúpanych výškových metroch si oddýchnem, motorky idú iným smerom. Šliape sa mi fajn, ani sa toľko nezdržujem, neprechádzam dedinami, nevykecávam, už som viac v horách. Do obeda na mňa dokonca vykukne aj spod mrakov slniečko. Zlom celého dňa nastáva po obede. Ako sa blížim ku Kojšovskej holi, počujem nepríjemný a známy rev motorov. Najprv zase len pretínam trať ale po pár metroch na ňu priamo vstupujem. Trať 6-dňovej vedie celé poobedie, niekoľko kilometrov priamo po červenej značke! Ak ste niekde v novinách zachytili, že nejaký šialenec pobehoval v stredu po trati šesťdňovej, tak áno, žiaľ, bol som to ja ;-). Ale teraz srandu bokom. Bol to doteraz najhorší deň počas mojej cesty. Predstavte si lesný chodník po ktorom šliapete a spoza zákruty sa na vás vyrúti obrovská kros motorka. Keby jedna.. Štartovalo ich okolo 500. Bolo to peklo, prejdem pár metrov, ďalšia, ledva stihnem uskočiť. Ísť sa ináč nedá, stratil by som značku a je to pre mňa neznámy terén . Myslím si, že to bolo aj riadne nebezpečné. A takto to trvá dlhé hodiny, namiesto predpokladaných 3 hodín šliapem tento úsek 5 a pol! Nikdy som nemal rád motorky, teraz to platí dvojnásobne.. Do kúpeľov Štos vchádzam potme, po svetle čelovky.

stromy

Som úplne zmordovaný, na dnes mám teda riadne dosť. Teraz nech sa mi ešte nepodarí vybaviť ubytovanie a bude to celé dokonané. Po ceste v areáli kúpeľov stretávam pána, asi nočného ochrankára kúpeľov, pýtam sa ho kde by sa dalo ubytovať a jeho prvé slová sú : „No ale keď nedostanete ubytovanie, musíte opustiť areál“. Celkom príjemné uvítanie… Keď namietam, či by sa skôr ľudský poradiť nedalo, tak ma hneď sfúkne aby som nebol drzý. Nachádzam recepciu, zisťujem či by sa nedalo jedno miesto na prespanie. Nie je, ale pani na recepcii je presný opak pána ochrankára, snaží sa mi pomôcť a veľmi. Niekoho premiestnila a nakoniec sa to aj podarilo. Spím v pavilóne G. Keď mi podáva kľúče, to už pri mne dlhšiu dobu stojí pán,ktorý má hádam na starosti zachrániť celú galaxiu, taký je dôležitý. Prišiel si ma skontrolovať či náhodou neostanem v jeho areáli… Nemám takýchto ľudí rád, čo sa snažia najskôr hľadať cestu ako sa nedá … Keď však zbadá ako sa ku mne správa pani na recepcii, tak nakoniec ma odprevadí ku G-čku a popraje mi dokonca dobrú noc. Štvrtok ráno ako vraciam kľúče, ma pri recepcii zastavuje postaršia pani a vraví mi: „Prepáčte, už včera večer som si vás všimla, len to som nechcela otravovať, vyzerali ste veľmi unavený, odkiaľ idete a kam“? Keď som povedal, že naprieč Slovenskom, tak povie: „Myslela som si to, že idete SNP-čku, viete, aj ja mám doma takého blázna, syna, aj ten sa na ňu chystá“. Chvíľočku podebatujeme, popraje mi veľa zdaru na ceste a ja frčím ďalej. Už od rána je zamračené. Asi po hodine som si začal všímať veľa všakovakých zvieracích stôp, starších a aj čerstvých a uvedomujem si, že som vlastne ešte doteraz nestretol žiadne zviera. No to však netrvá dlho, asi po pol hodine stretávam na cestičke statného jeleňa, obrovské parožie, a ani sa mu nechce moc uhnúť. Až po chvíľke spraví mohutné telo dva skoky a už ho niet. Práve začala ruja, jelene vtedy bývajú troška mimo. Okolo obeda volám maminke, som rád, že je na tom zdravotne dobre, v rámci svojich možností. Na záver rozhovoru odznie: „Majko, keď už si sa na to dal, tak sa drž, viem že to zvládneš, veď ty si bojovník“. Mami, ďakujem, potešilo a ešte ako!

stopa

Mám dnes namierené na chatu Volovec a to je ešte kus cesty. Teraz v horách to už nejde len tak, už musím mať konkrétny plán, kam prísť a kde budem nocovať. Terén je náročný, okolo Pipitky bojujem s polomom a veľmi zlým značením, je to tu ako v mesačnej krajine, všetko polámané, povyvracané, žiadna zeleň, ale aj tak sa ide celkom fajn, až do chvíle keď sa rozprší. Ani to by tak nevadilo, len zrovna vo veľkom úseku drevorubači sťahujú drevo, a to je vždy nedobré, často prekryjú značku. Tu nastane však ešte iný problém, celý chodník je čerstvo rozrytý ťahaním stromov a do toho prší.. O chvíľku sa po členky zabáram do mazľavého blata, každá topánka má hádam aj 5 kg. Ďalšie galeje niekoľko km.. Na chatu dorazím ešte pred zotmením, keďže je september a je už po sezóne, chata je otvorená len cez víkend. Ukladám sa neďaleko v altánku s krbom, zapálim oheň, suším veci. Spí sa celkom fajn až na to neustále ručanie jeleňa poblíž. Sušenie vecí.. Základné pravidlo: Nikdy ale nikdy!!! nesušte vibramky pri ohni a už vôbec nie kožené, viem to, 100 x to viem, napriek tomu to spravím, veď len trošku, veď sú úplne mokré veď… Somár, somár a ešte raz somár.. Ráno si idem obuť topánky a pravá sa tak stiahla, že ma po boku tlačí. Keby som nebol slušne vychovaný, tak poviem si aj inak ako somár… Pol hodinu bojujem s topánkou aby som ju aspoň troška dal do pôvodného stavu. Som na seba hrozne naštvaný, takúto neskutočnú hlúposť… Stojím hádam každú hodinu a roztláčam drievkom topánku. Moje úžasne rozchodené asola, takto ich zprzniť. Keď si predstavím, čo všetko sa mohlo stať, tak sa so sebou celé doobedie nerozprávam. V sobotu pred obedom cez sedlo Besník dorazím do Telgártu, tam prespávam na chate u kamošov. Mám pol dňa voľno, troška sa repasujem, poperiem si, oddýchnem, uvarím si polievku. Zuzka + Máňa + Zuzana pozdravuje vás chatka a že už sa na vás o rok teší ;-). Prekročil som hranice východu. Bolo veľa asfaltu, týmto pozdravujem kamaráta Jozefa M. „milovníka asfaltovej“ turistiky. Jozef, určite by si si prišiel na svoje ;-). Mám za sebou Ondavskú vrchovinu, Čegov, Šarišskú vrchovinu, Volovské vrchy, Slovenský raj a hor sa do Nízkych tatier. Tento týždeň aj napriek voľnému dňu mi teda podkúril, čakal som že budem bojovať s počasím, s polomom, ale s motorkami, to teda ani vo sne. Šiel som na doraz a v stredu hádam aj kúsok ďalej.. Šalený východ, dal si mi riadne zabrať, ale stálo to za to!

Pokračovanie o pár dní……

Náš šéf Maroš ide naprieč Slovenskom.Štart:Duklianský priesmyk 31.8.2015.Cieľ:Devín 1.10.2015(Na cestách 1)

Štart:Duklianský priesmyk,31.8.2015.Ahojte. Tak mám prvý týždeň na trase SNP-čky za sebou. Nohy si začínajú zvykať na pravidelnú a každodennú záťaž a rovnako tak aj chrbát. Aj keď sa priznám, vak Lowe Alpine som začal nenávidieť už po ceste autom na Duklu. Prepáčte, p.Ludwig, vy za to nemôžete ;-).

DSC_0232

Štart Vyšný Komárnik

Na začiatok som zvolil tempo blúdiaceho slimáka, veď u mňa to nikdy nebolo o tom, koľko som dnes dal km, tu mám zvolené iné hodnoty a zvlášť keď si to teraz nechcem rozhnevať s tetkou koksatrózičkou :-). Občas sa pohašteríme, ale zatiaľ nám to spolu šliape celkom fajn. Postretal som doposiaľ veľa príjemných, často veľmi jednoduchých ľudí, ochotných kedykoľvek pomôcť a poradiť. Dokonca aj prechod cigánskou osadou v Zborove bol úplne prekvapujúci, slušne zdravia, pýtajú sa odkiaľ som, mávajúce a ahoj kričiace cigánske deťúrence. Cítil som v tej obci takú ľudskú harmóniu, ktorú mi dole v dedine potvrdili aj bieli obyvatelia. Áno, dá sa to, len musia asi obe strany chcieť. Musím sa priznať, trvá mi to tak dlho aj preto, lebo sa zastavujem v každej dedinke, rozprávam sa z domácimi, vyzvedám. Neskutočne dobre sa tí ľudia počúvajú.

kostolik

Úžasný drevený kostolík v Harvatove

Prespávam rôzne, v Nižnej Písanej na lúčke v stane, na Čiernej Hore pod rozhľadňou v útulni, v Malom Šariši pod strieškou na družstve, v Kysaku v letnom tábore, v Andrejove ako pocestný v letnej kuchynke u cudzích ľudí. O tomto som, priznám sa, len sníval, že sa mi pritrafí, takéto niečo. Idem cez lúčku, kde miestny pán práve čistí rúru na kúrenie, tak sa dáme do reči, debatujeme o hocičom, ako sa im žije a tak celkovo, aj ja pridám čo to, čo som zač, kam mám namierené a tak . Pána to zaujalo, a keďže je podvečer, tak mi ponúkne prespať u nich na dvore v stane, pod jabloňou. Nedalo sa odmietnuť, aj keď som mal plán ísť ďalej. Nakoniec to nebolo pod jabloňou, ale v letnej kuchynke. Nečakane, no o to príjemnejšie. Sedíme na lavičke, domáci priniesol fľašku vína, aj keď alkohol a ja to nejde moc k sebe, jeden pohár som neodmietol, nepatrilo sa. Dlho ešte debatujeme, skoro ráno sa pobalím a frčím ďalej. No frčím.. Teraz pár kravín čo som stihol už postvárať . Idem ráno z Andrejovej plný dojmov, že ešte dokážeme aj napriek tejto dobe byť k sebe ľudia. Prídem na rázcestie pod Zborovským hradom, siahnem na miesto kde nosím taštičku s dokladmi a peniazmi a.. tam nič. Ostala zavesená na stoličke v Andrejovej v letnej kuchynke u p.Milana. Sakra práce, niekoľko zbytočných km.. Ďalšia….

rozhladna

Novučička rozhladňa s útulňou Žobrák. Spalo sa tam parádne

Prechádzam cez Bardejovské kúpele, zastavujem sa pri železitom prameni občerstviť, trošku schladiť. Na múrik si položím môj maličký a nesmierne obľúbený uteráčik Quick sport. Samozrejme, zisťujem že mi chýba, až hore na kopci.. Naozaj je môj veľmi obľúbený.. Ďalšie štyri kilometre navyše.. Ale keby len to, prídem na miesto a uterák nikde, zanadávam si, a hotujem sa odísť, keď opodiaľ zbadám viac kontajnerov …a tak sa stane so mňa aj bezďák. Hádajte v ktorom bol? No predsa v poslednom a na samom dne, keďže bol prázdny.. Ale som víťaz, mám ho :-). Môj brat Staník by na to povedal len jedno: “ Dze nebolo do obeda, po obede nebude “ Maroš, Maroš, si ty ale občas c-h-u-j.. Hrozné so mnou.. .. A toto všetko sa stalo vo štvrtok.. Išla zase raz karta.. Piatok ma už od rána sprevádza zamračená obloha a nad Bardejovom ma skropí aj jemný dážď. Už sa teším na Hervartov a na drevený kostolík, veľa som o ňom čítal, ale ešte som nemal tú česť ho vidieť. Predčil moje očakávania, krásny kúsok histórie! Sedím v lavici, modlím sa a nasávam tú úžasnú atmosféru. Na konci dediny sa na mňa rozbreše pes, veď on je tu doma, nie ja :-). Dávam sa do reči s jeho pánom, dlho mi rozpráva o dedinke, o kostolíku, o bývalom farárovi ktorý sa nebál nahlas bojovať proti komunizmu. A je z neho nesmierne cítiť, aký je hrdý na svoj Hervartov. Dotiahnem to na rozhľadňu Žobrák a zisťujem, že som opäť viac debatoval ako šliapal. Ale nech! Stalo to za to. V sobotu, keďže bude asi pršať, mám plán spať vo Veľkom Šariši v Šariš parku . Samozrejme som sa zrovna trafil.. Pivovar má deň otvorených dverí. Všade ľudí ako maku a miesto na spanie nie je ani v kotolni. Tak som sa radšej presunul do Malého Šariša. Keď vchádzam do dediny, je už tma a začína pršať. Rýchlo vbehnem na akési družstvo pod striešku so strojmi. Prší až do rána. Noc veru nič moc. V nedeľu so mnou ruka v ruke kráča znovu dážď. V Kysaku sa spustila taká leja, až hrúza.

mos

Takýto zauujímavý podchod majú v Zborove

Zišiel by sa taký parádny Pačelov Deel, že Katka + Janko + Efka 😉 ? Občas vám tu niekomu budem takto nechávať odkazy, vy ostatní co nevice o čem hutorim, tak to neriešte ;-). Zrovna v najväčšom lejaku prechádzam okolo detského tábora, zastavím sa, že či môžem prečkať dážď: „Jasné a aj prespať a posušiť sa, ak chcete“ – hovorí mi správca. Je síce ešte len 16:00 a chcel som prejsť o kus ďalej, ale dážď neustáva a predstava že budem túto noc spať v postieľke rozhodla. Detský tábor Kysak- Brezie, zoslalo mi ta samé nebo! Správca sa o mňa stará ako o malé dieťa, pozve ma na nedeľnú slížikovu polievku, na čaj, no paráda! Spím ako bábätko.. Pokračovanie na budúce.

MAJO Šport je generálny sponzor projektu-Všade ryža.

Expedícia „VŠADE RYŽA“

Traja Slováci – Táňa, Anička a Mišo, veční lowcost cestovatelia, sa rozhodli precestovať a do hĺbky preskúmať krajinu mnohých sopiek a a stoviek ostrov a napísať o tom knihu. To je hlavným cieľom ich expedície ­ podeliť sa s ľuďmi o krásy, zážitky a tajomstvá z Indonézie a ukázať im ako sa dá táto krajina preskúmať za minimum peňazí.

Táňa v Indonézii robí antropologický výskum, Anička okrem toho, že študuje a lieči sa, pracuje na dvoch knihách – indonézskych legendách a kuchárke a Mišo chce jednoducho cestovať a spoznávať prírodné krásy a domorodé kmene, kde ľudia žijú ako pred stovkami rokov. 

Zážitky budú po návrate prezentovať na festivale Cestou necestou a vo vybraných mestách i na samostatných prezentáciách.

Ak sa im to podarí a budú si môcť dovoliť zostať v Indonézii ďalší rok, môžeme sa tešiť na knižné vydanie lowcostového sprievodcu obohatené o legendy a tradície z konkrétnych miest.

Obchod MAJO Sport z Banskej Bystrice ako generálny partner významne podporil tento projekt a drží cestovateľom palce.Chceme sa s Vami podeliť o našich zážitkoch o krásach, tajomstvách a rozprúdiť Vaše cestovateľské a chuťové bunky prostredníctvom série elektronických publikácií, osobne na prezentáciách i na cestovateľských festivaloch. Radi Vám poradíme ako cestovať lacno.

Kto sme?

Naša zostavička je Táňa, Anička a Mišo – veční lowcost cestovatelia, ktorí cestovaním nielen relaxujú, liečia a učia sa, ale snažia sa vždy aspoň kúsok z ich ciest využiť ako inšpiráciu pre ostatných.

Lowcostovo naozaj do hĺbky

Rozmýšľate, ako sa dá preskúmať Indonézia skutočne do hĺbky a za minimum peňazí? Tak my Vám to vysvetlíme – 3 profesionálni stopári, jeden zo sto najaktívnejších couchsurferov na svete a dve indonézsky hovoriace slečny, ktoré už nejaký ten čas v Indonézií strávili a mali dostatok času preskúmať, čo sa oplatí preskúmať viac. A ani jeden z členov našej expedície nemá problém spať hoci aj na vode. Navyše indonézska mentalita je od tej európskej úplne odlišná. Ľudia tam žijú komunitným systémom a aj keď sa nepoznajú dobre, navzájom si pomáhajú, lebo veria, že čo niekomu dajú, vráti sa im späť. A my veríme v to isté.

Prečo chceme ísť, písať a prezentovať práve o Indonézií?

Táňa v Indonézii rok študovala a keďže je etnologička a Indonézia je gigantická, nemala dostatok času ukončiť svoj antropologický výskum. Anička v Indonézií študuje,lieči sa, ale hlavne pracuje na svojich dvoch knihách – indonézskych legendách a kuchárke. Navyše je to poriadny žrút a aj keď už nahromadila viacero receptov, kvôli nedostatku financií si stále nemôže dovoliť zmapovať kuchyňu a tiež fairly tales z odľahlejších a finančne náročnejších indonézskych oblastí. Táňa a Anička si túto krajinu jednoducho zamilovali, takže napísať len jeden dôvod prečo práve Indonézia, je v ich prípade nereálne. No a Mišo? Bol by blbý, keby nešiel cestovať s dvoma super babami do krajiny plnej sopiek, prírodných krás a domorodých kmeňov, kde ľudia žijú ako pred stovkami až tisíckami rokov. Oblasť Západnej Papui je pre Miša miesto, o ktorom uvažuje už niekoľko rokov.

ryza1

Elektronická kniha o indonézskych receptoch od Aničky

Rok v Indonézií vás dosť poznačí a to tak psychicky (úplne odlišný spôsob života, mentalita, tempo), ako aj fyzicky (natural tattooes z pádu na motorke, či po infekcii z hmyzu tu má asi každý – ja osobne mám od opice:). Po 3 mesiacoch ju buď znenávidíte kvôli stereotypnému jedlu, špine a spomalenému tempu, alebo sa rozhodnete ísť do hĺbky a prebádať jej krásy.

No a ja som jej hĺbku a krásu objavila v starých mýtoch a legendách a paradoxne v jedle, lebo hoci je fakt pravda, že “všade ryža“, budete prekvapení, na koľko spôsobov ju vedia pripraviť. A nielen to. Chcete vedieť, ako pripraviť najlepší avokádový džús? Ako vyrobiť vlastné tofu či sójové mlieko? Chcete vedieť pripraviť rybu, tofu, zeleninu či kura za 15 minút aspoň na 20 spôsobov? S vašou podporou sa o tom s vami veľmi rada podelím. Doteraz som nahromadila zhruba 120 receptov a ešte mi chýbajú recepty z ostrovov Borneo, Papua, Sulawesi, Maluku a Flores. No a nemusíte sa báť, že nezoženiete ingrediencie, pretože ku každému receptu budem v knihe uvádzať aj alternatívy. Do akej miery bude kuchárka obsahovať fotografie ale závisí od toho, ako si to budem môcť dovoliť. Rovnako tak aj jej anglická verzia.

Elektronická kniha o indonézskych mýtoch a legendách

ryza2

Chcete vedieť, prečo má Pranbanan toľko temples, ako je možné, že z gigantickej sopky sa razom stalo niekoľko desiatok kilometrov veľké jazero Toba, či prečo sa v mori pri Yogyakarte strácajú každý rok ľudia? No a ak si budem mocť dovoliť ostať v Indonézií aj ďalší rok (študentské víza mi tu nedovoľujú pracovať), tak sa dúfam možete tešiť na knižné vydanie lowcostového sprievodcu indonéziou, obohatené o legendy a tradície z konkrétnych miest.

Na fotke nižie vidíte indonézsky alkohol s mŕtvym embriom jelenčeka. Miestny veria, že im prinesie energiu a večnú mladosť. Konkrétne tento jelenček je už v alkohole niekoľko rokov.

ryza3

Spoznaj dobrodružstvo

Po návrate budú mať všetci členovia expedície prezentácie na festivaloch Cestou necestou a vo vybraných mestách i samostatné prezentácie.

Našim cieľom je inšpirovať ostatných, že obohatiť sa spirituálne, spoznať novú a starú kultúru – rituálny, legendy, recepty, tradičnú medicínu, vychutnať si neskutočnú krajinu sa dá aj s nízkymi nákladmi. Ukážeme, že plniť sny sa dá aj inak.

Naše cestovateľské a spisovateľské skúsenosti

Najväčším cestovateľských zážitkom, okrem ročných pobytov v Indonézií, bola pre Táňu a Aničku „Expedícia na strechu Európy“, kde spolu s priateľmi išli busíkmi a džípmi cez Rusko, Gruzínsko a Arménsko. Anička je autorkou článkov expedície, o ktorej hovorili aj v správach v televízií. Spolu precestovali aj Anglicko, Bretónsko, Izrael a Balkán.

Mišo je cestovateľ telom i dušou. Polovicu z posledných 10 rokov strávil na cestách (mapa ciest). Začalo to 3 mesiacmi na „Work and Travel“ v USA, cestovaním a stopovaním po Európe, štúdiu v Portugalsku, dobrovoľníčením pri polárnom kruhu vo Fínsku počas tuhej zimy a pokračovalo to 15 mesačnou púťou po Južnej Amerike (2008-9) a ďalšou 15 mesačnou cestou po Ázií (2011-12). Rád kráča a v Ázií prešiel viac ako 1600km po vlastných, 2x sa dostal do výšky 6000 metrov. O svojich cestách vydal 3 úspešné cestopisy, viac ako dvestokrát prezentoval svoje zážitky na prezentáciách, je tvorcom najväčšieho putovného cestovateľského festivalu Cestou necestou a jeho fotografie sa predávajú vo svetových fotobankách. O tom ako cestuje prezrádza v rozhovore.