Náš šéf Maroš ide naprieč Slovenskom.Štart:Duklianský priesmyk 31.8.2015.Cieľ:Devín 1.10.2015(Na cestách 2)

pivo

Ach tá šesťdňová.. V pondelok po parádnych raňajkách, ktoré mi pripravil v Kysaku správca v detskom tábore naberám smer Košice. Skoro celý deň prší a hlavne večer ešte viac. Usudzujem, že spanie vonku by asi nebol dobrý nápad, tak prichádzam do rekreačnej časti Košíc Bankov, kde je možnosť sa ubytovať v penzióne, ktorý SNP-čkári aj často využívajú. Verím, že sa to aj mne bez problémov podarí. No žiaľ, neviem o tom že v Košiciach je zrovna medzinárodná motokrosová súťaž 6-dňová. Všetko úplne obsadené. Je už tma, prší viac a viac a začína byť chladno. Rozmýšľam ako ďalej. Našťastie mám v Šemši neďaleko Košíc priateľov Katku a Janka. Zrovna chvíľu predtým som im poslal pozdravnú SMS, že idem blízko nich. O 40 min.sú po mňa a o ďalších 40 min. už ležím v horúcom kúpeli. Nechcel som ich síce otravovať, ale dúfam, že mi to odpustia. Utorok som sa nakoniec rozhodol ostať u nich. Pokosili sme trávu, niečo málo porobili a podvečer sme boli púšťať šarkana. Jankovi sa to podarilo, vzlietol mu až hádam do nebies. Paráda. Katka + Janko ďakujem za úžasnú starostlivosť!

motocross

V stredu ráno o 7:00 som už na trati v Bankove, kde som v pondelok večer skončil. S úsmevom na tvári, nič netušiac, čo ma v ten deň čaká, naberám smer Jahodná, potom chata Lajoška, Kloptaň. Na Jahodnej ma prekvapuje všade veľké množstvo motoriek, ľudí a obrovský rev motorov. Je tam zrovna štart jednej z etáp 6-dňovej. Vravím si: Rýchlo odtiaľto preč hore do hôr od toho hluku. Značka pretína cestu kde motorkári štartujú, musím rýchlo prebehnúť, aby ma nejaký šialenec nezrazil. Po pár nastúpanych výškových metroch si oddýchnem, motorky idú iným smerom. Šliape sa mi fajn, ani sa toľko nezdržujem, neprechádzam dedinami, nevykecávam, už som viac v horách. Do obeda na mňa dokonca vykukne aj spod mrakov slniečko. Zlom celého dňa nastáva po obede. Ako sa blížim ku Kojšovskej holi, počujem nepríjemný a známy rev motorov. Najprv zase len pretínam trať ale po pár metroch na ňu priamo vstupujem. Trať 6-dňovej vedie celé poobedie, niekoľko kilometrov priamo po červenej značke! Ak ste niekde v novinách zachytili, že nejaký šialenec pobehoval v stredu po trati šesťdňovej, tak áno, žiaľ, bol som to ja ;-). Ale teraz srandu bokom. Bol to doteraz najhorší deň počas mojej cesty. Predstavte si lesný chodník po ktorom šliapete a spoza zákruty sa na vás vyrúti obrovská kros motorka. Keby jedna.. Štartovalo ich okolo 500. Bolo to peklo, prejdem pár metrov, ďalšia, ledva stihnem uskočiť. Ísť sa ináč nedá, stratil by som značku a je to pre mňa neznámy terén . Myslím si, že to bolo aj riadne nebezpečné. A takto to trvá dlhé hodiny, namiesto predpokladaných 3 hodín šliapem tento úsek 5 a pol! Nikdy som nemal rád motorky, teraz to platí dvojnásobne.. Do kúpeľov Štos vchádzam potme, po svetle čelovky.

stromy

Som úplne zmordovaný, na dnes mám teda riadne dosť. Teraz nech sa mi ešte nepodarí vybaviť ubytovanie a bude to celé dokonané. Po ceste v areáli kúpeľov stretávam pána, asi nočného ochrankára kúpeľov, pýtam sa ho kde by sa dalo ubytovať a jeho prvé slová sú : „No ale keď nedostanete ubytovanie, musíte opustiť areál“. Celkom príjemné uvítanie… Keď namietam, či by sa skôr ľudský poradiť nedalo, tak ma hneď sfúkne aby som nebol drzý. Nachádzam recepciu, zisťujem či by sa nedalo jedno miesto na prespanie. Nie je, ale pani na recepcii je presný opak pána ochrankára, snaží sa mi pomôcť a veľmi. Niekoho premiestnila a nakoniec sa to aj podarilo. Spím v pavilóne G. Keď mi podáva kľúče, to už pri mne dlhšiu dobu stojí pán,ktorý má hádam na starosti zachrániť celú galaxiu, taký je dôležitý. Prišiel si ma skontrolovať či náhodou neostanem v jeho areáli… Nemám takýchto ľudí rád, čo sa snažia najskôr hľadať cestu ako sa nedá … Keď však zbadá ako sa ku mne správa pani na recepcii, tak nakoniec ma odprevadí ku G-čku a popraje mi dokonca dobrú noc. Štvrtok ráno ako vraciam kľúče, ma pri recepcii zastavuje postaršia pani a vraví mi: „Prepáčte, už včera večer som si vás všimla, len to som nechcela otravovať, vyzerali ste veľmi unavený, odkiaľ idete a kam“? Keď som povedal, že naprieč Slovenskom, tak povie: „Myslela som si to, že idete SNP-čku, viete, aj ja mám doma takého blázna, syna, aj ten sa na ňu chystá“. Chvíľočku podebatujeme, popraje mi veľa zdaru na ceste a ja frčím ďalej. Už od rána je zamračené. Asi po hodine som si začal všímať veľa všakovakých zvieracích stôp, starších a aj čerstvých a uvedomujem si, že som vlastne ešte doteraz nestretol žiadne zviera. No to však netrvá dlho, asi po pol hodine stretávam na cestičke statného jeleňa, obrovské parožie, a ani sa mu nechce moc uhnúť. Až po chvíľke spraví mohutné telo dva skoky a už ho niet. Práve začala ruja, jelene vtedy bývajú troška mimo. Okolo obeda volám maminke, som rád, že je na tom zdravotne dobre, v rámci svojich možností. Na záver rozhovoru odznie: „Majko, keď už si sa na to dal, tak sa drž, viem že to zvládneš, veď ty si bojovník“. Mami, ďakujem, potešilo a ešte ako!

stopa

Mám dnes namierené na chatu Volovec a to je ešte kus cesty. Teraz v horách to už nejde len tak, už musím mať konkrétny plán, kam prísť a kde budem nocovať. Terén je náročný, okolo Pipitky bojujem s polomom a veľmi zlým značením, je to tu ako v mesačnej krajine, všetko polámané, povyvracané, žiadna zeleň, ale aj tak sa ide celkom fajn, až do chvíle keď sa rozprší. Ani to by tak nevadilo, len zrovna vo veľkom úseku drevorubači sťahujú drevo, a to je vždy nedobré, často prekryjú značku. Tu nastane však ešte iný problém, celý chodník je čerstvo rozrytý ťahaním stromov a do toho prší.. O chvíľku sa po členky zabáram do mazľavého blata, každá topánka má hádam aj 5 kg. Ďalšie galeje niekoľko km.. Na chatu dorazím ešte pred zotmením, keďže je september a je už po sezóne, chata je otvorená len cez víkend. Ukladám sa neďaleko v altánku s krbom, zapálim oheň, suším veci. Spí sa celkom fajn až na to neustále ručanie jeleňa poblíž. Sušenie vecí.. Základné pravidlo: Nikdy ale nikdy!!! nesušte vibramky pri ohni a už vôbec nie kožené, viem to, 100 x to viem, napriek tomu to spravím, veď len trošku, veď sú úplne mokré veď… Somár, somár a ešte raz somár.. Ráno si idem obuť topánky a pravá sa tak stiahla, že ma po boku tlačí. Keby som nebol slušne vychovaný, tak poviem si aj inak ako somár… Pol hodinu bojujem s topánkou aby som ju aspoň troška dal do pôvodného stavu. Som na seba hrozne naštvaný, takúto neskutočnú hlúposť… Stojím hádam každú hodinu a roztláčam drievkom topánku. Moje úžasne rozchodené asola, takto ich zprzniť. Keď si predstavím, čo všetko sa mohlo stať, tak sa so sebou celé doobedie nerozprávam. V sobotu pred obedom cez sedlo Besník dorazím do Telgártu, tam prespávam na chate u kamošov. Mám pol dňa voľno, troška sa repasujem, poperiem si, oddýchnem, uvarím si polievku. Zuzka + Máňa + Zuzana pozdravuje vás chatka a že už sa na vás o rok teší ;-). Prekročil som hranice východu. Bolo veľa asfaltu, týmto pozdravujem kamaráta Jozefa M. „milovníka asfaltovej“ turistiky. Jozef, určite by si si prišiel na svoje ;-). Mám za sebou Ondavskú vrchovinu, Čegov, Šarišskú vrchovinu, Volovské vrchy, Slovenský raj a hor sa do Nízkych tatier. Tento týždeň aj napriek voľnému dňu mi teda podkúril, čakal som že budem bojovať s počasím, s polomom, ale s motorkami, to teda ani vo sne. Šiel som na doraz a v stredu hádam aj kúsok ďalej.. Šalený východ, dal si mi riadne zabrať, ale stálo to za to!

Pokračovanie o pár dní……